Po roku som sa rozhodol, že sa chcem znocu venovať svojmu blogu. Bol to dlhý proces, kým som konečne pochopil, na čo vlastne blog slúži. Pred rokom som sa najviac obával toho, že budem za blba. Odvtedy som si ale pár blogov prečítal a zistil som, že témy, o ktorých sa chystám písať sú úplne obyčajné. To bolo asi niekedy okolo vianoc.
Potom nasledovalo obdobie odhodlávania sa. Už som neprekypoval nadšením. Uvedomil som si, že veci, ktoré som vypustil do éteru minulý rok boli úplné hlúposti. Hrôza.
S týmto mi pomohla moja spolužiačka, z ktorej optimizmus tryská ako z fontány. Narozdiel odo mňa, zarytého pesimistu. Pomohla mi proti môjmu strachu z odmietnutia spoločnosťou, keď som mal obavy, či sa začlením do nového kolektívu v škole (síce ešte neviem, akých spolužiakov budem mať, ale vidím to už omnoho svetlejšie). Pomohla mi, keď som nemal sebadôveru, a myslel si, že som priveľmi odlišný od ostatných, a pomohla mi aj vtedy, keď som zbieral odvahu písať tento článok. Vidí veci veľmi jednoducho, jej filozofia je:
"Proste to skús a uvidíš."
Ja nikdy nebudem taký, vždy budem dopodrobna zvažovať následky každého svojho činu.
Ale vďaka podpore, ktorú dostanem od nej a od ostatných mojich priateľov, bude pre mňa
každé rozhodnutie o čosi ľahšie.
A za to sa jej chcem aj tu na tomto blogu poďakovať. Za to, že mi pripomína, že
mám rovnakú cenu, ako všetci ostatní.
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(3)
